„Vojna sa neskončila […]. Nikdy nebudeme súhlasiť, aby sme žili v inom ako v absolútne suverénnom, nezávislom a spravodlivom Poľskom štáte […]. Toto je môj posledný rozkaz. Ďalšiu prácu a činnosť vykonávajte v duchu znovuzískania plnej nezávislosti štátu,“ písal posledný veliteľ Armie Krajowej gen. Leopold Okulicki pseudonym „Niedźwiadek“ v rozlúčkovom rozkaze pre dôstojníkov a vojakov AK v januári 1945. Mnohí jeho podriadení poslúchli vodcu a nepoložili zbrane ani po konci druhej svetovej vojny. Pokračovali v boji za skutočne slobodnú vlasť.

Situácia Poľska v roku 1945 bola ťažká. Závery konferencií v Teheráne, Jalte a Postupime mali de facto za následok rozdelenie Európy na sféry vplyvu. Poľské vlády kreované od roku 1944 nevznikali na základe volieb, ale boli závislé od štátnych orgánov Sovietskeho zväzu. Parlamentné voľby, ktoré sa mali uskutočniť podľa ustanovení jaltskej konferencie, boli sfalšované okrem iného aj vďaka pomoci sovietskej politickej polície NKVD.

Vojaci podzemia bojujúceho za nezávislosť sa rozhodli postaviť novým štátnym predstaviteľom na ozbrojený odpor. Dnes ich voláme „neoblomnými vojakmi“, pretože až do roku 1989, keď Poľsko znovuzískalo plnú suverenitu, považovali komunistické orgány Poľskej ľudovej republiky ich aktivity za zločin, pričom zároveň mlčali o represiách, akým museli vojaci čeliť najmä v období stalinizmu. Prvé protikomunistické štruktúry boli vytvorené ešte v roku 1943. Rok 1945 priniesol už veľmi intenzívny ozbrojený odpor voči násilím presadenej moci. Odhaduje sa, že počas ďalších rokov pôsobenia ozbrojeného podzemia v ňom fungovalo takmer 200 tisíc osôb. Aktivisti v podzemí nesúhlasili s tým, aby poľský národ znášal cudzie prejavy vôle. Ich cieľom bolo postarať sa o to, aby jaltské závery boli zrealizované, a teda aby sa v Poľsku uskutočnili skutočne slobodné a demokratické voľby. „Neoblomní vojaci“ zomierali nielen v boji – mnohí boli zavraždení vo väzniciach na základe rozsudkov stalinovských orgánov moci. Pri vydávaní rozsudkov sa nerešpektovalo právo na spravodlivý, nestranný proces a obhajobu. Niektorí boli vyvezení do sovietskych lágrov. Zatknutí vojaci boli odsúdení aj pre krivé obvinenia, ako napr. pre kolaboráciu s nemeckým okupantom, dokonca aj vtedy, ak počas druhej svetovej vojny aktívne bojovali proti nacistickému okupantovi v štruktúrach podzemného štátu.

Väčšina vojakov protikomunistického podzemia vyšla z úkrytu vo februári 1947. Mnohí z nich sa museli skrývať pod falošnými menami až do konca Poľskej ľudovej republiky. Posledný neoblomný vojak Józef Franczak „Laluś“ bol zastrelený pri razii na jeseň 1963.

Predstavitelia Poľskej ľudovej republiky sa snažili úplne vymazať protikomunistický odboj z kolektívnej pamäti, no Poliaci nezabudli na Neoblomných vojakov. Toto označenie (poľ. Żołnierze Wyklęci) vzniklo v 90. rokoch, keď bolo končene možné otvorene hovoriť o tomto fenoméne a začať sa venovať serióznemu výskumu. Od roku 2011 v deň výročia smrti siedmich členov posledného Hlavného velenia zoskupenia Sloboda a nezávislosť, ktorí boli zavraždení v mokotowskom väzení, sa v Poľsku oslavuje Národný pamätný deň Neoblomných vojakov. História neoblomných vojakov je dnes príbehom o boji za slobodu a najvyššej cene, ktorú môže človek za ňu zaplatiť. 

Tlačový odbor
Ministerstvo zahraničných vecí Poľskej republiky