V tento deň prevzal Józef Piłsudski, ktorý bol prepustený z magdeburskej pevnosti, z rúk Regentskej rady vojenskú moc a po troch dňoch civilnú moc, aby napokon ako „Hlavný veliteľ Poľskej armády […] upovedomil bojujúce a neutrálne národy“ o návrate „Poľskej obrodenej a nezávislej republiky“ na mapu sveta. Po 123 rokoch sa Poľsko stalo suverénnym štátom a opäť získalo subjektivitu na medzinárodnej scéne.

Päť pokolení bojovalo v povstaniach, udržiavalo ducha poľskosti, vzpieralo sa germanizácii a rusifikácii, aby sa Poliaci napokon v novembri 1918 mohli tešiť zo slobody. Józef Piłsudski, Roman Dmowski, Ignacy Jan Paderewski, gen. Józef Haller, Ignacy Daszyński, Wincenty Witos a Wojciech Korfanty – to sú štátnici, ktorí boli otcami nezávislého Poľska. A síce pochádzali z rôznych politických kruhov, no ich spoločným cieľom v roku 1918 bolo znovuvybudovať vlastný štát Poliakov.

Atmosféru tejto výnimočnej chvíle opísal vtedajší premiér Jędrzej Moraczewski týmito slovami: „Ani sa nedá vyjadriť to nadšenie, ten ošiaľ radosti, aký v tejto chvíli zasiahlo poľské obyvateľstvo. Po 120 rokoch padli kordóny. Sloboda! Nezávislosť! Zjednotenie! Vlastný štát! Navždy! Chaos? To nič. Bude dobre. […] Kto tieto krátke dni nezažil, kto v tomto čase neskákal od radosti spolu s celým národom, ten vo svojom živote už nezakúsi najvyššiu radosť.“

Spomienka na historický deň spred 103 rokov, keď Poľsko znovu získalo nezávislosť a slobodu, ostáva dodnes pre nás zdrojom inšpirácie ako konať v prospech dobra našej vlasti – Poľska.