Dnes, keď oslavujeme 231. výročie prijatia Ústavy 3. mája za vlády posledného poľského kráľa a litovského veľkokniežaťa Stanisława Augusta Poniatowského, netreba zabúdať na to, že práve ústava zaviedla trojdelenie moci a zmenu dovtedajšieho štátneho zriadenia čiastočným zrovnoprávnením obyvateľstva Poľskej republiky. Bola tiež dôkazom vôle brániť nezávislosť po 1. rozdelení poľského územia medzi Rakúsko, Prusko a Rusko v roku 1772.
Ústava 3. mája spolu so Vzájomným zaručením oboch národov, ktoré ako jej doplnenie prijal Veľký Sejm 20. októbra 1791, bola tiež prejavom posilnenia únie poľského a litovského národa. Ústava napr. garantovala, že všetky spoločné úrady Poľskej republiky budú obsadené Poliakmi a Litovčanmi v pomere parity 1:1. S veľkou hrdosťou smieme skonštatovať, že vodcovia obidvoch národov a štátov dokázali napriek mnohým rozdielom efektívne spolupracovať v momente rozhodujúcej skúšky ich existencie. Tento príklad je inšpiráciou pre spoluprácu a priateľstva Varšavy a Vilniusu dodnes.
Žiaľ, ambiciózne plány reforiem, ktoré mali byť realizované na základe ustanovení novej ústavy, zahatala ozbrojená intervencia ruských vojsk v roku 1792. Ako právny akt prestala Ústava 3. mája formálne platiť v novembri 1973 na základe uznesenia parlamentu zvolaného pod diktátom Ruska a Pruska do Grodna. V tomto istom roku obidva štáty si po 2. krát rozdelili územie Poľskej republiky.
Napokon zánik poľsko-litovského štátu a jeho absencia na mape Európy počas vyše 120 rokov bol spečatený 3. rozdelením poľského územia v roku 1795, na ktorom sa podieľalo Rakúsko, Prusko a Rusko. Tento akt, ktorý bol v rozpore so všetkými pravidlami medzinárodného práva, sa podarilo napraviť až po 1. svetovej vojne, keď v roku 1918 Poľsko a Litva opätovne získali nezávislosť ako dva suverénne štáty.
Po znovuzískaní nezávislosti Poľska sa výročie prijatia Ústavy 3. mája oslavovalo ako štátny sviatok už od roku 1919. V období nemeckej a sovietskej okupácie počas 2. svetovej vojny a neskôr aj za vlády komunistov v Poľsku, keď bol tento sviatok zakázaný, väčšina Poliakov aj naďalej považovala 3. máj za sviatočný deň. V suverénnej Poľskej republike od r. 1990 už opäť oslavujeme Národný sviatok 3. mája.
Ústava 3. mája a Vzájomné zaručenie oboch národov predstavujú jednu z fundamentálnych častí dlhovekého dedičstva poľsko-litovských vzťahov. Ich prijatie je jedným zo základov dnešnej spolupráce našich štátov na fóre Európskej únie a v NATO.
Okrem spoločnej minulosti dnešné Poľsko a Litvu spájajú nespočetné energetické a dopravné projekty, ktoré slúžia celej Európe, a tiež spoločné snahy o posilnenie bezpečnosti na svete, a najmä v tomto regióne.
S odkazom na spoločné dedičstvo Poľskej republiky oboch národov obidve naše krajiny podporujú svojich susedov: Ukrajinu, ktorá dnes bojuje za svoju suverenitu a územnú integritu s ruskou agresiou a okupáciou; a zároveň bieloruský národ, ktorý si zaslúži slobodu a demokraciu v nezávislom štáte.