Výstava v Poľskom inštitúte

Pri príležitosti Medzinárodného dňa pamiatky obetí holokaustu je v Poľskom inštitúte sprístupnená výstava „Jedno viem, musím zahynúť. Holokaust Židov v okupovanom Poľsku“, ktorú pripravilo Múzeum dejín poľských Židov POLIN.

Názov výstavy vychádza z autentického odkazu devätnásťročnej Židovky Marjem Tyk. Na zadnú stranu svojej fotografie si v noci pred vysídlením zo strzegowského geta napísala vetu: „Jedno viem, musím zahynúť.“ Spolu s ďalším odkazom fotografiu vyhodila z vlaku smerujúceho do Auschwitz. Jej osud bol rovnaký ako osud približne troch miliónov poľských Židov a Židoviek, ktorí zahynuli počas holokaustu. Príbeh Marjem je jedným z mnohých, ktoré výstava pripomína.

Od diskriminácie k vyhladzovaniu

Nacistická agresia proti Poľsku 1. septembra 1939 znamenala začiatok systematického prenasledovania Židov rasistickými orgánmi Tretej ríše. Pred vojnou bolo Poľsko najväčším centrom židovského diania v Európe – približne 3,5 milióna Židov, teda takmer 10 % obyvateľstva, tvorilo nábožensky, kultúrne aj spoločensky rozmanitú komunitu. Holokaust priniesol jej takmer úplné zničenie.

Výstava je koncipovaná chronologicky a mapuje jednotlivé etapy nacistickej politiky voči Židom na poľských územiach – okupovaných aj priamo pripojených k Ríši. Od prvých aktov diskriminácie a ponižovania, cez fyzické a psychické trýznenie v getách, až po masové vraždenie vo vyhladzovacích táboroch.

Snaha o prežitie a odpor

Osobitnou súčasťou výstavy sú príbehy pokusov o prežitie – skrývanie sa, život pod falošnou identitou, ako aj rôzne formy odporu. Návštevníci sa dozvedia o ozbrojenom odpore vrátane povstaní v getách a táboroch, ale aj o intelektuálnom odpore, ktorého cieľom bolo dokumentovanie nacistických zločinov, uchovávanie svedectiev a vzájomná pomoc v extrémnych podmienkach.

Individuálne osudy obetí a niekoľkých preživších sa na výstave prelínajú s príbehom celej zničenej komunity. Prostredníctvom výpovedí pamätníkov, osobných predmetov, fotografií a archívnych dokumentov sa návštevník dotýka konkrétnych ľudských skúseností. Zvlášť silnú rovinu tvoria príbehy detí – najbezbrannejších obetí holokaustu.

Výstava vychádza z bohatých zbierok Múzea dejín poľských Židov POLIN a dopĺňajú ju materiály z ďalších archívov a inštitúcií, medzi nimi aj Židovského historického inštitútu Emanuela Ringelbluma či Inštitútu národnej pamäti.