Prvú svetovú vojnu rozpútali oní „námesačníci“, neuvedomujúci si rozsah dejinnej katastrofy, ktorej sa stali páchateľmi. Katastrofou neboli len obrovské straty na ľudských životoch a rozsah materiálnych škôd, ale najmä kolaps politického európskeho poriadku, ktorý mnohí s obdivom označovali ako „krásne 19. storočie“. Pri pohľade zo západoeurópskej perspektívy „la belle époque“, ktorú táto vojna brutálne prerušila, môžeme skonštatovať, že tento typ naratívu, ktorý Európe nanútil Clark, je nielenže logický, ale má aj hodnotu morálnej vznešenosti. No Poliaka musí v tomto naratíve prekvapovať radikálna odlišnosť skúseností 20. storočia, ktoré sú charakteristické pre stredovýchodnú Európu. Odlišnosť, ktorú si dnešný Francúz, Talian či dokonca Nemec len ťažko všimne, a tobôž akceptuje.

Jeden z najznámejších pasusov poľskej literatúry, ktorý už od školských čias nosí v hlave každý Poliak, je modlitba z Pútnických litánií najväčšieho poľského básnika Adama Mickiewicza: „Za svetovú vojnu, za Slobodu národov! Prosíme ťa, Pane.“ Tento pasus sa považuje za profetickú predzvesť vypuknutia vojny, ktorá po vyše storočnej okupácii napokon prinesie Poliakom slobodu a možnosť žiť vo vlastnom štáte. V tomto poľskom naratíve rok 1914 nie je ani „zločinom“, ani „tragédiou“, ale naopak – dejinnou predzvesťou opäť získanej slobody (o štyri roky neskôr), keď sa neočakávaným následkom tohto konfliktu stal pád troch cisárov – nemeckého, ruského a rakúskeho okupujúcich Poľsko.

Pre poľské vnímanie sveta a vlastnú pozíciu v ňom išlo o kľúčový moment. Vojnové víťazstvo Anglicka a Francúzska umožnilo Poliakom opätovne získať slobodu, pričom zároveň práve tieto dve mocnosti sa ako „priateľské“ a „spojenecké“ zapísali do kódu poľského politického sebauvedomenia, ktorý sa odovzdával z pokolenia na pokolenie. Ale to je málo. Toto víťazstvo mohlo prísť len vďaka tomu, že po prvýkrát v histórii vstúpili do Európy Američania. A ak krátko nato z nej odišli znechutení kvalitou európskej politiky, tragédia sa musela zopakovať. Druhá svetová vojna sa stala toho najlepším dôkazom. A toto presvedčenie o takmer „magickej“ sile prítomnosti Američanov v Európe sa rovnako zakódovalo do politickej DNA, ktorá formovala identitu Poliakov.

Znovuzrodený poľský štát nedokázal rozmýšľať o sebe samom inak ako v kategóriách širšej, stredoeurópskej únie. To bolo samozrejme ozvenou dávnych čias, keď litovská dynastia Jagelovcov vládla rozľahlej federálnej mocnosti s dvomi hlavnými mestami v Krakove a Vilniuse. Je však pravda, že v iných – etnickejších – kategóriách vnímalo novú štátnosť poľské národné hnutie, no fakt, že moc prevzal Józef Piłsudski (v deň historického prímeria z 11. novembra 1918), malo za následok to, že nie „nacionalisti“, ale „prométeisti“ definovali povojnovú misiu poľského štátu. Vojenské prímerie s Ukrajincami a Bielorusmi rovnako sa vymaňujúcimi spod ruskej dominancie, ktorého zmyslom malo byť nové sformovanie únie v stredovýchodnej Európe, však padlo pod náporom boľševikov. Síl bolo tak akurát, aby sa podarilo ochrániť ohrozenú poľskú štátnosť pred boľševikmi. No sily potom už vôbec nestačili na obnovu idey únie v stredovýchodnej Európe. A hoci únia vtedy nevznikla a táto časť Európy sa už onedlho mala stať bojiskom nacionalizmov, toto obdobie – hneď po prvej svetovej vojne – sa stalo sťa ozvenou, ktorá v poľskej politike zaznievala neustále v priebehu posledného storočia až do dnešného dňa.

Ide predovšetkým o ozvenu snov o politickej integrácii, ktorá (čo sa postupom času stalo samozrejmým) sa už nemôže partikulárne uplatňovať len v stredovýchode Európy, ale do tejto oblasti môže vstúpiť len ako súčasť veľkého integračného projektu celej Európy. Musíme na to pamätať, aby sme pochopili entuziazmus Poliakov pre ich vlastný vstup do Európskej únie v 21. storočí, ale aj pre rozšírenie EÚ o Ukrajinu, Bielorusko, Moldavsko či Gruzínsko. Svojrázne „rozšírenie“ Európskej únie na Východ sa postaralo o politickú misiu súčasného poľského štátu a bez toho, aby sme si uvedomili tento fakt, nikdy nepochopíme poľskú politiku posledného štvrťstoročia.

Vzdialenou ozvenou tohto obdobia je, žiaľ, aj živá spomienka v Poľsku na to, že v momente, keď v roku 1920 všetkým poľským plánom hrozil kolaps a ohrozená bola pritom aj samotná existencia poľského štátu, „spojenecké“ a „priateľské“ európske mocnosti, a najmä Anglicko za vlády Lloyda Georgea, sa paradoxne postavili na stranu boľševikov, pričom si na konferencii v Spa vynútili od poľskej vlády, aby sa v prospech sovietskeho Ruska zriekla polovice územia svojej krajiny, teda toho všetkého, čo si nasilu privlastňovali ruskí cárovia v 18. storočí.

Už nikdy potom sa Poľsku nepodarilo prekonať túto vnútornú nedôveru voči európskym „priateľom“, ktorá bola ešte v septembri 1939 prehĺbená a trvá v podstate dodnes. Vracajúca sa ozvena týchto udalostí vyvoláva zase mimoriadnu poľskú citlivosť na krivdu a na to, že Európa odmietla Ukrajincov a Bielorusov, teda jediné národy, ktoré sa spolu s Poliakmi pred storočím postavili so zbraňou v ruke proti sovietskej hrozbe. Musí si to uvedomovať každý, kto chce dnes pochopiť, prečo práve v Poľsku žije a pracuje okolo milión ukrajinských imigrantov prijatých s otvoreným náručím, a prečo na samite Európskej únie práve poľský premiér sa (úspešne) usiluje o plán rozsiahlej ekonomickej podpory pre Bielorusko, ktorá má vstúpiť do platnosti po tom, čo sa obyvateľom Bieloruska podarí zbaviť dosiaľ panujúcej tyranie.

Vo svojej slávnej knihe profesor Clark dokázal, že ozveny prvej svetovej vojny naozaj počuť v súčasnej politike. Je to pravda. Akurát, že poľská ozvena znie trochu inak ako tie, ktoré počul skvelý britský historik.

Jan ROKITA. Politický filozof, aktivista demokratickej opozície, bývalý poslanec a šéf parlamentného klubu Občianska platforma.

Text publikovaný paralelne s poľským mesačníkom prinášajúcim názory, diskusie a myšlienky „Wszystko Co Najważniejsze“ v rámci projektu realizovaného s Inštitútom národnej pamäti.