20. storočie prinieslo svetu nepredstaviteľné utrpenie a smrť stoviek miliónov ľudí – zavraždených v mene chorých, totalitných ideológií. Smrteľná žatva nacizmu, fašizmu a komunizmu je pre ľudí našej generácie samozrejmosťou. Je tiež zrejmé, kto je za tieto zločiny zodpovedný, a tiež to, ktorá aliancia začala druhú svetovú vojnu, teda najsmrteľnejší konflikt v dejinách ľudstva.

 Žiaľ, čím viac času uplýva od týchto tragických udalostí, tým menej o nich vedia naše deti a vnúčatá. Preto je také dôležité, aby sme naďalej a nahlas hovorili pravdu o 2. svetovej vojne, jej páchateľoch a obetiach – a postavili sa na odpor proti všetkým pokusom o skresľovanie histórie.

Spomienka na toto zlo je obzvlášť dôležitá pre Poľsko, ktoré bolo prvou obeťou vojny. Naša krajina ako prvá zažila ozbrojenú agresiu fašistického Nemecka a sovietskeho Ruska. Bolo to práve Poľsko, ktoré sa vôbec ako prvá krajina pustilo do boja za obranu slobodnej Európy.

Odpor voči týmto silám zla nie je iba spomienkou na poľské hrdinstvo – má oveľa dôležitejší význam. Tento odpor je totiž dedičstvom celej dnešnej slobodnej a demokratickej Európy, ktorá sa vydala na boj proti dvom totalitarizmom. Dnes, keď niektorí pre svoje politické ciele chcú pošliapať spomienky na tieto udalosti, sa Poľsko musí postaviť za pravdu. Nie v mene svojho záujmu, ale v mene toho, čím je Európa.

Pakt Ribbentrop-Molotov podpísaný 23. augusta 1939 nebol „paktom o neútočení“. Bol politickou a vojenskou alianciou, ktorá rozdeľovala Európu na dve zóny vplyvu na línii troch poľských riek: Narew, Visla a San. O mesiac neskôr sa línia presunula na rieku Bug v dôsledku „Zmluvy o hraniciach a priateľstve medzi Treťou ríšou a ZSSR“ uzatvorenej 28. septembra. Pakt bol prológom k nepredstaviteľným zločinom, ktoré mali byť v nasledujúcich rokoch spáchané na obidvoch stranách tejto línie.

Aliancia Hitlera a Stalina sa ihneď pretavila do reality: 1. septembra 1939 nacistické Nemecko zaútočilo na Poľsko zo západu, juhu a severu a 17. septembra to isté urobil Sovietsky zväz, akurát z východu.

22. septembra sa v Breste uskutočnila veľká vojenská prehliadka – oslava spoločného víťazstva nacistického Nemecka a sovietskeho Ruska nad nezávislým Poľskom. Takéto prehliadky neorganizujú štáty, ktoré uzatvorili pakty o neútočení, ale spojenci a priatelia.

Toto bol práve prípad Hitlera a Stalina – po dlhý čas neboli len spojencami, ale rovno priateľmi. Toto priateľstvo prekvitalo až do takej miery, že keď skupina 150 nemeckých komunistov ešte pred vypuknutím vojny utiekla z Tretej ríše do ZSSR, v novembri 1939 ich Stalin odovzdal Hitlerovi ako „dar“ – a týmto ich vydal na istú smrť.

ZSSR a Tretia ríša po celý čas úzko spolupracovali. Na konferencii v Breste 27. novembra 1939 zástupcovia bezpečnostných služieb oboch krajín diskutovali o metódach a zásadách spolupráce v boji proti poľským nezávislým organizáciám na okupovanom území. Ďalšie konferencie medzi predstaviteľmi NKVD a SS tykajúce sa ich spolupráce sa konali okrem iného v Zakopanom a Krakove (v marci 1940). Neboli to rozhovory o neagresii, ale o likvidácii (čítaj: vraždení) ľudí, občanov Poľskej republiky, ako aj o spoločných, spojeneckých akciách smerujúcich k úplnému zničeniu Poľska.

Bez zapojenia Stalina do rozdelenia Poľska a bez prírodných zdrojov, ktoré Stalin dodával Hitlerovi, by nemecká smrtiaca mašinéria neovládla Európu. Posledné vlaky s dodávkami vyrazili zo ZSSR do Nemecka 21. júna 1941 – deň pred tým, ako nacistické Nemecko zaútočilo na svojho doterajšieho spojenca. Vďaka Stalinovi mohol Hitler beztrestne dobývať ďalšie krajiny, zatvárať Židov z celého kontinentu v getách a pripravovať holokaust, jeden z najväčších zločinov v dejinách ľudstva.

Stalin viedol zločineckú činnosť na východe, podroboval si jednu krajinu za druhou a rozvíjal štruktúru táborov, ktoré ruský spisovateľ Alexander Solženicyn nazval „Súostrovím Gulag“. Táborov, v ktorých boli milióny ľudí, odporcov komunistickej vlády, sužované otrockou, vražednou prácou.

Komunistické zločiny sa začali ešte pred vypuknutím 2. svetovej vojny – od smrti miliónov Rusov na začiatku 20. rokov, ktorí zomreli od hladu, od Veľkého hladomoru, ktorý vyústil do smrti mnohých miliónov obyvateľov Ukrajiny a Kazachstanu, cez Veľkú čistku, v rámci ktorej bolo zavraždených takmer 700 000 politických oponentov a obyčajných občanov ZSSR, najmä Rusov, ako aj počas tzv. „Poľskej operácie“ NKVD, v ktorej boli zastrelení predovšetkým občania ZSSR s poľským pôvodom. Na smrť boli odsúdené deti, ženy a muži. V samotnej „Poľskej operácií“ bolo podľa údajov NKVD zastrelených viac ako 111 000 ľudí, ktorých úkladne zavraždili sovietski komunisti. Byť Poliakom v Sovietskom zväze znamenalo v tom čase rozsudok smrti alebo dlhoročné vyhnanstvo.

Pokračovaním tejto politiky boli zločiny spáchané po sovietskej invázii do Poľska (17. septembra 1939) – a to napríklad zavraždenie viac ako 22 000 poľských dôstojníkov a predstaviteľov elity o.i. v Katyni, Charkove, Tveri, Kyjeve a Minsku – ako aj v mučiacich komorách NKVD a pracovných táboroch v najvzdialenejších kútoch sovietskej ríše.

Najväčšími obeťami komunizmu boli občania Ruska. Historici odhadujú, že len v samotnom Sovietskom zväze bolo zavraždených 20 až 30 miliónov ľudí. Smrť a gulagy čakali dokonca aj na tých, o ktorých sa každý civilizovaný štát stará – na zajatcov, ktorí sa vracali z vojny. ZSSR ich nepovažovalo za vojnových hrdinov, ale za zradcov. Takto vyzerala „vďačnosť“ sovietskeho Ruska zajatcom-vojakom Červenej armády: smrť, gulagy, koncentračné tábory.

Za všetky tieto zločiny sú zodpovední komunistickí vodcovia vrátane Josifa Stalina. Pokusy o rehabilitáciu tejto postavy na politické účely dnešného prezidenta Ruska, uskutočnené 80 rokov po vypuknutí 2. svetovej vojny, musia vzbudiť jasný nesúhlas každej osoby, ktorá má aspoň základné vedomosti o dejinách 20. storočia.

Prezident Putin opakovane klamal o Poľsku. Zakaždým to robil vedome. Zvyčajne sa to deje vtedy, keď sa vláda v Moskve cíti byť pod medzinárodným tlakom, ktorý vyvolala svojím pôsobením. A tento tlak sa netýka ani tak historickej, ako skôr modernej geopolitickej scény. V posledných týždňoch Rusko zaznamenalo niekoľko závažných neúspechov: nepodarený pokus o úplné podriadenie Bieloruska, Európska únia opakovane predĺžila sankcie uvalené po nezákonnej anexii Krymu, pričom rozhovory v tzv. „Normandskom formáte“ nielenže nepriniesli zrušenie týchto sankcií, ale zároveň boli uložené nové sankcie – tentokrát z americkej strany – ktoré významne sťažujú realizáciu projektu plynovodu Nord Stream 2. Ruskí športovci boli zároveň vylúčení za doping zo súťaží na štyri roky.

Slová prezidenta Putina považujem za snahu zakryť tieto problémy. Ruský vodca si je veľmi dobre vedomý skutočnosti, že jeho obvinenia nemajú nič spoločné s realitou a že v Poľsku nestoja žiadne pomníky Hitlera alebo Stalina. Takéto pomníky sa nachádzali na našom území len vtedy, keď ich postavili agresori a zločinci, teda hitlerovská Tretia ríša a sovietske Rusko.

Ruský národ – najväčšia obeť Stalina, jedného z najkrutejších zločincov v dejinách sveta – si zaslúži pravdu. Hlboko verím v to, že ruský národ je národom slobodných ľudí a odmieta stalinizmus, aj keď sa ho snaží rehabilitovať vláda prezidenta Putina.

Nesúhlasíme so zamieňaním katov s obeťami, páchateľov krutých zločinov s nevinnými obyvateľmi a napadnutými štátmi. V mene pamäti o obetiach a spoločnej budúcnosti sa musíme starať o pravdu.

Mateusz Morawiecki
predseda vlády Poľskej republiky